Ak máš pocit, že už nemáš z čoho dávať, nie si slabý. Možno len nesieš bremeno, ktoré nikdy nemalo byť na tvojich pleciach.
Sú dni, keď sa nezrútiš preto, že sa stalo niečo hrozné. Zrútiš sa, lebo sa nestalo nič. Len nekonečné „musím“, „mám“, „ešte vydrž“. A ty sa pristihneš pri myšlienke, ktorú si doteraz nikdy nahlas nepovedal: Už nevládzem.
Vyčerpanie nie je len o spánku. Niekedy spíš a aj tak vstaneš unavený. Lebo únava sa usadila hlbšie: v nervoch, v srdci, v pocite, že ak teraz zastavíš, všetko sa rozsype. A preto nezastavíš. Len sa nejako pretlačíš. Ešte deň. Ešte týždeň. Ešte jednu úlohu.
A to je najnebezpečnejší typ únavy: tá, ktorá sa tvári ako disciplína. Tá, ktorá sa maskuje za zodpovednosť. Tá, ktorá ti šepká, že oddych si musíš zaslúžiť. Lenže duša nefunguje ako firemný bonus. Keď ju ignoruješ, začne kričať cez telo, úzkosť, otupenosť alebo prázdnotu.
Volám sa Eliáš. Ľudia ma poznali ako človeka odvahy. Ako niekoho, kto sa nezľakne kráľa, ani davu, ani falošných prorokov. Lenže nikto nevidel tú časť mňa, ktorá sa rozpadala potichu. Keď skončil hluk víťazstva a adrenalín vyprchal, prišla správa, ktorá mi preťala vnútro: kráľovná po mne ide. A zrazu sa mi v hlave rozsvietila jediná myšlienka — utekaj.
Bežal som tak dlho, až som prestal cítiť nohy. Krajina okolo mňa bola suchá a nepriateľská, ale to najhoršie bolo ticho v mojej hlave. To ticho, v ktorom sa všetky moje predošlé „veľké momenty“ zmenili na otázku: A načo to bolo? A prečo sa stále bojím? A prečo sa cítim sám, aj keď som uprostred národa?
Sadol som si pod kručinu. Nie dramaticky. Nie pred ľuďmi. Len tak — ako keď človek konečne prestane predstierať. A povedal som vetu, ktorá ma vystrašila, ale zároveň mi priniesla zvláštnu úľavu: „Dosť už.“ Neprosím o nové poverenie. Neprosím o ďalší plán. Prosím o koniec. Nie preto, že by som nenávidel život. Ale preto, že som už nevidel, ako ho uniesť.
A potom som zaspal. Útek ma unavil viac než strach. V tom spánku ma niekto zobudil dotykom — nie výčitkou, nie kázňou. Len jednoduché: „Vstaň a jedz.“ Pri mojej hlave bol chlieb a voda. Jedol som ako človek, ktorý sa vrátil do tela. A potom som si zasa ľahol, lebo som ešte nebol pripravený byť hrdina. A znova prišiel dotyk a znova tá istá veta: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu.“ V tej chvíli som pochopil niečo zahanbujúce: moja duša chcela odpovede, ale moje telo potrebovalo najprv prežiť.
Možno sa v tom spoznáš: dlho si fungoval na adrenalíne. Žil si v režime výkonu, kde sa bolestivé veci odsúvali, lebo „teraz nie je čas“. A potom príde chvíľa, keď už nie je čo odsúvať. Vtedy nás prekvapí, že sa cítime horšie po víťazstve než počas boja. Psychológia to pozná: po dlhodobom strese sa nervový systém prepne do kolapsu. Nie si lenivý. Si preťažený.
Všimni si, čo ma v tom príbehu zachránilo ako prvé. Nebola to veľká prednáška. Nebol to zoznam duchovných povinností. Bol to chlieb, voda a spánok. Niekedy najduchovnejšia vec, ktorú môžeš spraviť, je najesť sa, napiť sa a vypnúť telefón. Lebo keď je telo v mínuse, myseľ začne vyrábať katastrofické scenáre a duša sa cíti opustená.
A ešte niečo: môj výkrik „Dosť už“ nebol koniec môjho príbehu. Bol to začiatok pravdy. Kým všetci videli proroka, ja som konečne priznal človeka. A práve tam — v priznaní, že som na hrane — prišla starostlivosť, ktorá neponížila, ale postavila ma na nohy. Nie rýchlo. Nie magicky. Postupne. Tak, ako sa uzdravujú skutočné veci.
1) Pomenuj svoj stav bez hanby. Skús si dnes napísať jednu vetu: „Som unavený, pretože…“ Nech je to konkrétne. Niekedy už len pomenovanie vypne vnútorný alarm, ktorý ťa núti utekať.
2) Urob „eliášovský“ reset tela na 24 hodín. Jedno poriadne jedlo, dostatok vody, krátka prechádzka, skorý spánok. Bez dramatických predsavzatí. Len návrat do základov. Ak si dlho fungoval na dlžobu, toto je prvá splátka.
3) Zníž tlak na okamžitú spiritualitu výkonu. Ak sa nevieš modliť dlhé modlitby, povedz krátku pravdu: „Bože, som na konci.“ Aj to je modlitba. Nezačni tým, že budeš lepší. Začni tým, že budeš úprimný.
4) Vyber si jedného človeka a povedz mu vetu, ktorú sa bojíš povedať. Nie status, nie náznak. Jednu priamu vetu: „Som vyčerpaný a potrebujem podporu.“ Osamelosť znásobuje únavu. Spojenie ju zmenšuje.
5) Skontroluj, pred čím utekáš. Ja som bežal pred strachom a sklamaním, ktoré som nechcel cítiť. Ty možno utekáš pred konfliktom, smútkom, tlakom dokazovania alebo pocitom, že nikdy nie si dosť. Keď to odhalíš, prestane ťa to riadiť zozadu.
