Ak máš pocit, že funguješ len zo zotrvačnosti, nie si len „lenivý“ — možno si preťažený spôsobom, ktorý nikto nevidí. Ukážem ti príbeh človeka, ktorý chcel zomrieť od únavy, a predsa našiel ďalší krok.
Poznáš ten zvláštny druh únavy, ktorý nezmizne ani po spánku? Keď si ľahneš, ale hlava stále beží. Keď sa ráno postavíš, no vnútri to vyzerá, akoby niekto vypol svetlo. Zvonka funguješ: odpovedáš na správy, robíš si svoje, možno sa aj usmeješ. A napriek tomu máš pocit, že iba „prežívaš“.
Toto je moment, keď sa v nás ozve hanba. „Mal by som byť vďačný.“ „Veď iní to majú horšie.“ „Keby som mal silnejšiu vieru, nezlomilo by ma to.“ A presne vtedy sa únava zmení na tichý súd: nielen že si unavený, ale si aj sklamaný sám zo seba.
Chcem ti dnes povedať niečo, čo znie jednoducho, ale je to revolučné: tvoja únava nemusí byť dôkazom, že si slabý. Môže to byť dôkaz, že si dlho niesol niečo, čo človek nemá niesť sám. A v Biblii je jeden muž, ktorého príbeh mi vždy pripomína, že Boh neponižuje vyčerpaných — Boh ich obnovuje.
Volám sa Eliáš. Ľudia ma poznali ako proroka, ako toho odvážneho muža, ktorý vie hovoriť pravdu nahlas. Znie to hrdinsky. Ale málokto videl, čo sa dialo po tom, keď sa dav rozišiel, keď emócie opadli a adrenalín dotiekol. Videl som veľké veci, áno — a práve preto je pre mňa také ťažké priznať: v istom bode som už nechcel žiť.
Utekal som. Nie iba pred kráľovnou Jezábel a jej hrozbami. Utekal som pred vlastným vyčerpaním, pred tlakom, pred hlasmi v hlave, ktoré mi hovorili, že ak teraz spomalím, všetko padne. Že ak teraz zlyhám, zlyhá všetko. A tak som šiel ďalej, krok za krokom, až kým mi telo nepovedalo nie. Sadol som si pod borievku v púšti. Púšť je krutá v tom, že ti neponúkne nič, čím by si sa rozptýlil. Len ty, prach, ticho a pravda o tom, ako na tom si.
A vtedy som to zo seba dostal. Bez náboženských filtrov, bez pekných slov. „Dosť už.“ Vypýtal som si smrť. Nie preto, že by som nenávidel život. Práve naopak — preto, že som bol tak unavený, že som nevidel cestu, ako v ňom pokračovať. Mal som pocit, že som sklamal, že nie som dosť, že je to celé zbytočné. A vieš čo? V tej chvíli ma nezachránila veľká reč. Zachránilo ma niečo šokujúco jednoduché.
Zaspal som. A keď som sa prebudil, bolo pri mne jedlo a voda. Niekto sa ma dotkol a povedal mi, aby som vstal a jedol. Nebola to prednáška o tom, ako sa mám viac snažiť. Nebolo to obvinenie, že moja viera je slabá. Bola to starostlivosť, ktorá začala tam, kde som bol najviac človekom: v tele, ktoré už nevládalo. Jedol som, pil, znovu som zaspal. A potom znova: „Vstaň, jedz, lebo cesta je pre teba príliš dlhá.“ V tej vete som prvýkrát po dlhej dobe počul realitu bez hanby: áno, cesta je dlhá. A nie, nie je to hanba.
Burnout často nevznikne preto, že robíš málo, ale preto, že robíš veľa bez obnovy. A k tomu sa pridá ešte niečo: vnútorný tlak byť „silný“, „duchovný“, „užitočný“. Výsledok? Prestaneš počúvať signály tela a duše, kým už nekričia. Vtedy únava nie je len fyzická — je existenčná. Zrazu sa pýtaš, či má tvoj život vôbec zmysel, lebo nemáš energiu ho cítiť.
Na Eliášovi je pre mňa najkrajšie to, že prvá odpoveď na jeho „dosť“ nebola výčitka. Bola to kombinácia oddychu a jednoduchého pokrmu. Dnes by sme povedali: regulácia nervového systému. Spánok. Hydratácia. Základná starostlivosť. A až potom prichádza schopnosť uvažovať jasnejšie, modliť sa úprimnejšie, robiť rozhodnutia bez paniky.
A ešte jedna vec: „cesta je pre teba príliš dlhá.“ To znamená, že aj dobrá cesta môže byť príliš veľa, ak ju ideš sám, v jednom kuse, bez zastávky. Možno sa nevyčerpávaš preto, že by si bol mimo Božej vôle. Možno sa vyčerpávaš, lebo si si z Božej vôle spravil sólo výkon. A to je tiché miesto, kde sa z viery stane výkon a z výkonu sa stane väzenie.
1) Pomenuj svoju borievku. Napíš si jednu vetu: „Som unavený, lebo…“ Nie všeobecne. Konkrétne. Preťaženie v práci? Neustála starostlivosť o iných? Osamelosť? Dlh v spánku? Keď to nepomenuješ, bude to riadiť tvoje dni zozadu.
2) Urob „Eliášov minimum“ na najbližších 24 hodín: voda, jedlo, spánok. Znie to banálne, ale je to duchovne aj psychologicky zásadné. Ak si vyčerpaný, tvoja myseľ bude interpretovať realitu tmavšie, než je. Nejde o to, že si slabý — ide o to, že si človek.
3) Vypýtaj si dotyk v podobe podpory. Eliáš neostal len so svojimi myšlienkami. Ty tiež nemusíš. Jednej osobe dnes napíš: „Som na hrane. Môžeme sa porozprávať?“ Ak je to vážne a dlhodobé, neváhaj vyhľadať odbornú pomoc. Viera nie je náhrada za pomoc; viera je odvaha o ňu požiadať.
4) Jedna modlitba bez cenzúry: „Pane, dosť už.“ Boh sa nezľakne pravdy. Predstieranie ťa bude stáť viac síl než úprimnosť. A úprimnosť je často prvý krok k uzdraveniu.
