Keď sa už nedokážeš modliť: moja noc na dne (a prečo to nemusí byť koniec)
Ak máš pocit, že vnútri stále hučí hluk, aj keď je navonok ticho, nie si pokazený. Niekedy je pokoj najbližšie práve v noci, keď sa hanbíš priznať, že sa bojíš.
Ak máš pocit, že vnútri stále hučí hluk, aj keď je navonok ticho, nie si pokazený. Niekedy je pokoj najbližšie práve v noci, keď sa hanbíš priznať, že sa bojíš.
Ak máš pocit, že sa modlíš do stropu a Boh mlčí, nie si pokazený. Ticho môže byť presne ten priestor, kde sa znovu poskladáš.
Najhoršie nie je, že si spadol. Najhoršie je, že tvoj vnútorný hlas ti začne tvrdiť, že už sa nikdy nepostavíš. Tento príbeh je o tom, ako sa pokoj nerodí z výkonu, ale z návratu.
Ak máš pocit, že tvoje telo je doma, ale myseľ stále v boji, nie si zlomený. Len potrebuješ naučiť srdce robiť to, čo nevie: vypustiť kontrolu.
Možno si unavený z toho, že sa snažíš „byť v pohode“, ale vnútri ti stále hučí panika. Pokoj nie je odmena pre silných — je to dar pre tých, ktorí už nevládzu.